Plánovanie. Zbytočnosť alebo nevyhnutnosť?

Nedávno som bola na cintoríne so starou mamou. Nie, nie je obdobie všetkých svätých, no bola som zapáliť sviečku svojmu starému otcovi. Poznáme to všetci, čo chodíme na cintorín, že kým sa pozametá hrob, vyhodia staré kahance, dajú nové kvety a zapália všetky sviečky, chvíľu to trvá. Druhá časť toho celého je modlitba. Modlitbou nemyslím len priamo sa pomodliť. Môže to byť aj porozprávať sa s tým, kto nám chýba. Vtedy máme takú chvíľku na rozjímanie, do niekoho vstúpi pokoj a podobne. Každopádne mi včera napadla jedna vec, ktorá sa týka plánovania. Skúste sa nabudúce popozerať na cintorín, ktorý zvyknete navštevovať. Ako vyzerá? Sú hroby presne naplánované, kde budú? Alebo len tak porozhadzované a "pichnuté" tam, kde sa práve zmestili? Ako to vyzerá?

Videla som už veľa cintorínov, no na 99% z nich boli chaoticky usporiadané hroby. Nijaká štruktúra, nijaké plánovanie. Riešenie za jazdy vecí, ktoré ale mali byť naplánované vopred. Je to ako s naším podnikaním, s našimi životmi, činmi. Veci by sme mali plánovať. Kým odídem na dovolenku, tak si tiež naplánujem dôležité body. Nie je to o tom, že sa v stredu ráno zobudím, sadnem do auta a odveziem sa na letisko. Lebo čo by som tam robila, všakže? Bez letenky sa ťažko dostanem tam, kde chcem. A bez ubytovania riskujem, že sa dostanem maximálne ku nejakej ubytovni, kde nechcem byť. Alebo odhodlať sa ku podnikaniu. Keď ku tomu pristupujem zodpovedne, tak si vopred jasne určím, v čom chcem začať podnikať. Premyslím si, aké kroky musím podniknúť, aby to všetko fungovalo v medziach zákonov. Pohľadám si napr. prenájom kancelárie, rozhodnem sa osloviť ľudí a musím vedieť, akú cieľovú skupinu. Proste sú kroky, ktoré sa nedajú vynechať. A ak ich vynecháme, bude to ako s tými cintorínmi. Chaos, panika a unáhlené rozhodnutia, ktoré potom treba naprávať.