Strach a JA

Strach je niečo, čo si pamätáme od detstva. Keď nás rodičia strašili: "Nesmieš dupať, lebo príde čert a zoberie ťa!". Alebo, keď sa nám niekto vyhrážal: "Ak to spravíš, požalujem to na teba!", a podobné veci. A ono sa to do nás celé nejako zakorenilo a od mala s tým vyrastáme. No ruku na srdce a potichu si odpovedzte, či naozaj nemáte nikdy z ničoho strach a či sa Vám občas nevynoria "bubáky"? 

Z čoho vlastne ten strach pochádza? Existuje mnoho teórií, ktoré jeho pôvod vysvetľujú. Niektoré tvrdia, že strach pochádza z prvotného neúspechu. Napríklad: keď sme recitovali básničku pred davom rodičov a vypadol nám text, lebo sme sa zasústredili na vtáčika v okne. Potom smiech spolužiakov a náš nekonečný pocit hanby. Čo je prirodzená reakcia? "Už nikdy nebudem recitovať!". Na situáciu sa zabudne, avšak pocit a strach ostane. To platí ale aj v dospelosti. Iné zdroje tvrdia, že strach príde vždy, len čo opustíme našu "komfortnú zónu". Čo že to opustíme? Komfortná zóna je miesto, ktoré poznáme. Môže to byť miesto doma, v práci, naše bežné postoje k situáciám, naše reakcie. Skrátka a dobre, všetko, čo nám je blízke, známe a prirodzené. Uvediem príklad. Keď pracujem ako obchodný zástupca a som v tom dobrá, bude pre mňa vystúpením zo zóny komfortu začať podnikať v oblasti vzdelávania. Áno, presne ste uhádli, ak Vám napadlo, že teraz píšem o sebe. Poviem Vám svoj príbeh a ako som sa "skamošila" so strachom. Ako sa z veľkého strašidla stal malý priateľ... 

Celý život som pracovala na pozíciách, kde obchod a práca s ľuďmi boli na dennom poriadku. Obchodný zástupca, riaditeľka v poisťovni, manažérka v rodinnej firme a podobne. Život ma však zaviedol párkrát tak, že v rámci svojich zamestnaní som sa vždy nejako dostala k lektorovaniu, vzdelávaniu obchodníkov a podobne. Postupne som prišla na to, že ma to baví viac, ako len predávať. Hoci som v tom bola dobrá. Tak som jedného dňa ostala stáť na križovatke a musela sa rozhodnúť, ktorým smerom pôjdem. Robiť to, čo dovtedy som už necítila, že je to "to pravé orechové". Začať lektorovať som zasa nemala odvahu. Musela som sa však rozhodnúť. Toto bol presne moment, kedy sa ukázal strach. A poriadny. Bol miliónkrát väčší ako ja. Zatláčal ma dole, presviedčal, že na to nemám a ja som mala stále menej kyslíku na nádych. Aj keď toto opisujem v skratke, trvalo to 2 roky. Po dvoch rokoch som sa postavila a povedala: "DOSŤ" strachu, ktorý dovtedy hral hlavnú úlohu. Začala som si študovať, čo s ním, ako sa ho zbavím. Jasné, že prvá otázka na googli bola: Ako sa zbaviť strachu? Milión "rozumných" rád som našla, no ani jedna nefungovala. Rada, že "aj keď dáte ruku pod gilotínu, nesmiete mať strach" mi prišla šialená. To už nie je zbavenie sa strachu, ale, podľa mňa, aj rozumu. Po mesiacoch študovania a hľadania som to nakoniec vyriešila sama. 

Pochopila som jednu základnú vec: strachu sa človek nikdy nezbaví, pokiaľ chce rásť. Keď rastieme, opúšťame vždy zónu komfortu a pociťujeme obavu. Zbavíme sa jej tak, že jednoducho v tom mori začneme plávať. A takto som sa skamarátila so strachom a už sa ho nebojím. Viem, že je súčasťou môjho života, občas sa nepohodneme, ale to už k životu vo dvojici patrí. Treba mať na pamäti, že aj keď máš strach, urob to! Cesta sa nám odhalí vždy v tom momente, keď spravíme ďalší krok. Chcete vedieť, ako ten krok spraviť? Príďte k nám na naše školenie s názvom "Mať strach a aj tak to spraviť" a poviem Vám, ako sa mi podarilo nájsť spoločnú reč so strachom. Teším sa na Vás!